Koľkokrát sa ženy sťažujú, že chlapi ich nechápu!

Ani ich otec, ani ich manžel, ani ich priateľ. Nariekajú, smútia, niekedy sú z toho úplne bezradné. Pritom – ako aj v mnohých iných prípadoch – je riešenie (aj) v tomto prípade v ich rukách (žien). Veď sa hneď vnucuje otázka: a kto vychoval týchto chlapov? Skoro bez výnimky ženy!

Počas surfovania na nete, vyhľadávajúc podklady pre inú tému som naďabila na nasledovný názor mamičky:
„Aj keď je moja dcéra na pohľad krehká kvetinka, cítim tú genetickú pripravenosť a silu, aby uniesla na svojich pleciach celú rodinu ... väčšina dievčat je oveľa odolnejšia ako chlapci – ten kto zažil partnera s nádchou, vie o čom hovorím. Očami matky... jednoducho cítim, že moja dcéra vydrží viac ako môj syn.

„Chlapci ustavične vyžadujú telesnú blízkosť. Ak ho práve nedržím za ruku, len tak sa ma dotkne. Jeho objatie je také silné, že prerazí všetky steny, kým dcérka nechce nič za akúkoľvek cenu. Nie je požadovačná, nechce so mnou splynúť, ja zostanem Ja a ona zostane Ona. Syn, ten by si vzal aj to, čo by som mu nedala, splynie s mojou osobnosťou.“

Kým moja dcéra chce vo všetkom vidieť len to pekné, zatiaľ syn hľadá vysvetlenie prečo a ako fungujú veci okolo nás. Dcéra počúva rozprávky s očarením ... Syn stojí pred prehrávačom, silno koncentruje a dlhé minúty uprene pozoruje. Od čoho to celé funguje, a čo je to rameno čo sa tam nadvihuje ...?“


Tieto úprimné vyznania prezrádzajú veľa... Ako vidíme, takéto matky snáď pudovo (možno preto, že mali pred sebou takýto vzor) už zo začiatku chcú svoje deti vychovávať inak, čím už od malička vyhrania rozdiely medzi pohlaviami. Pociťujú, že manžel im nie je oporou v domácich prácach, predsa svojich synov vychovávajú na „jeho obraz“. Vyjadrenie „že dievčatá sa nezanedbávajú tak, ako chlapci“ – čiže aj ich otec – „ toto tvrdenie jednoznačne potvrdzuje. Keď má chlap nádchu, môže hneď do postele, žena si to dovoliť nemôže. Ale kto jej v tom bráni....? Prečo si matka myslí, že dcéra by toho mala vydržať a zniesť viac ako jej syn, keď sa ženám hovorí „nežnejšie pohlavie“ a muži sú podľa fámy tí silnejší? Kde je rozpoznanie reality? Prečo samé seba takto podvádzame?

Prečo by malo byť ťažšie začať vychovávať práve narodeného chlapca, ako dievčatko? Veď bábätká akéhokoľvek sú pohlavia, majú tie isté nároky, aj chlapci aj dievčatá: okrem základných potrieb, je treba venovať im pozornosť, ľúbiť ich, vychovávať, motivovať a hlavne byť vo všetkom dôsledný. Malí aj veľkí chlapci majú dušu tak isto, ako aj malé či veľké dievčatá. Sú chlapci, ktorí radi vyvárajú a hrajú sa s bábikami, a sú dievčatá ktoré majú v obľube stavebnice, alebo sa rady bicyklujú, niekedy sa môže stať, že sú bitkárky – ale samozrejme to nemá nič spoločné s ich pohlavnou identitou. Problém začnú robiť dospelí a to tým, že sa k výchove stavajú inak. Bolo by dobré keby si ženy – matky uvedomili, že nie je problém vychovávať chlapca či dievča, ale problém je v ich postoji k výchove ako takej! Jedna vec je, aký je všeobecný názor na chlapov a na ženy, a druhá vec je realita. Preto výchova chlapca či dievčaťa (a výsledok tejto výchovy) v nás vyvoláva hlboké, niekedy až nepochopiteľné rozpory a to nielen v našom vnútri ale aj v každodennej komunikácii.

Ľudia – čiže aj deti – sú všelijakí – odhliadnuc od pohlavia. Raz jeden z mojich známych – mužov (takisto nemá žiaden problém so svojou pohlavnou identitou, je spokojný manžel, otec dvoch detí) mi rozprával, že ako dieťa musel vždy pracovať vonku na dvore, napr. rúbať drevo s otcom aj keď bola treskúca zima. Jeho sestra zase musela pomáhať v domácnosti upratovať s mamou. – Ako som jej vtedy závidel, že môže klebetiť s mamou, a ja som musel bez slova pracovať s otcom, lebo keď som náhodou chcel nadviazať rozhovor, hneď na mňa vyhŕkol, aby som nebol ako baba! Často som si v mysli sadol k mamičke do kuchyne, aby som jej porozprával čo všetko sa udialo v škole, alebo aby som sa jej opýtal prečo jej jablčník chutí tak výborne, alebo by som jej len jednoducho pomohol s varením. Nestalo sa tak, hoci som potom počas celého svojho detstva veľmi túžil. – Vtedy si on sám predsavzal, že nebude robiť vo výchove svojich detí výnimky. Jeho syn mohol miešať cesto na zákusok, keď sa mu zachcelo, dcérka zasa chvíľu jazdila na gokartoch. Napriek tomu je jeho dcérka ozajstná „princezná“ a jeho syn je „ozajstný tvrdý chlap“. A aby som ani ja nezaostala v uvádzaní príkladov, tak môj syn bol v detstve veľmi plachý, zasnený, miloval rozprávky, bol veľmi poslušný, kým dcéra bola ozajstné „živé striebro“, neobstála ani na minútu, liezla po stromoch, a bola veľmi roztopašná. A pozrime sa, keď dosiahli pubertu, obaja zaujali svoje mieste vo svete.! A ani jeden z nich sa nepozerá inak na toho druhého len preto že je iného pohlavia, ale považujú sa vzájomne za ľudí s rovnocennými hodnotami a schopnosťami.

Ak sa nám narodí dieťa, určite je to veľká výzva. Možno je pre ženu zvláštne, keď porodí chlapčeka, ale to neznamená, že kvôli tomu sa mu musí inak venovať. Veď ako som už spomenula všetci potrebujeme v dojčenskom veku rovnakú starostlivosť a pozornosť – aj keď sme všetci iní a iní. Ale ak už zo začiatku začneme robiť rozdiely, potom by sme sa v dospelosti nemali čudovať, že si s nimi nevieme rady (s chlapmi, ale aj vzájomne medzi sebou). Rozdiel medzi pohlaviami nie je daný tým, že ženy pochádzajú z Venuše a muži z Marsu, ale preto lebo od malička nás vychovávajú tak, aby sme sa uberali iným smerom.

V románe „Odviate vetrom“ Margaret Mitchellová napísala: „Boh stvoril ženu ako bojazlivé stvorenie, a je niečo neprirodzené v žene, ktorá sa nebojí. Scarlett nech je vždy niečo čoho sa budeš báť, a takisto nech je vždy niekto, koho budeš milovať.“

Boh stvoril ženu aj muža rovnocennými bytosťami! Je zaujímavé, prečo bolo a je aj teraz dôležité vyvrátiť pravdivé veci...? Vyššie uvedený citát prezradí veľa o ženách, o rovnoprávnosti, ľudskosti – bolo by dobré, ak by sme sa nad tým všetci zamysleli.

Preklad: Alica Máriková