Aj Vám sa stáva, že sa zahľadíte na súrodencov, ktorí by ako obaja pochádzali z inej planéty, aj keď vyrastali v jednej rodine?

Vychovávali ich tí istí rodičia, tá istá matka, ten istý otec. Mali rovnaké podmienky, obklopovali ich tí istí starí rodičia, rodinné tradície, výročia, sviatky, zvyklosti. A predsa. Len sa udivene pozeráme: - Vy ste naozaj súrodenci? A aj súrodenci sa niekedy čudujú. Kým sú ešte deti, tak ich správaniu rodina a známi prisudzuje nejaké klišé.

Vymyslia si frázy typu, že preto sa k sebe správajú takto, lebo jeden je závistlivý, druhý je uhýčkaný, alebo jeden je chorľavejší, preto si dovoľuje viac ako ten druhý už od malička. A ak takýto súrodenci vyrastú, aj sami cítia, že darmo sú brat a sestra predsa sa odlišujú. Majú iné priority, majú iné zásady, iný vkus, iné očakávania, iné ciele. Nesúvisí to náhodou s tým, akého pohlavia je jeden alebo druhý?

Ako praktizujúca matka, neviem a ani nechcem posudzovať výchovné metódy iných. Keď sa zamýšľam nad vlastnými metódami výchovy, musím si priznať, že zriedka nazriem do odbornej literatúry. Čas však nezadržateľne beží. Moje tri deti mi zaberú všetok čas, a moje dni sa napĺňajú tým, že sa im venujem. Dlho som mala taký pocit že všetky tri vychovávam rovnako, až som si uvedomila, že ich nemôžem rovnako vychovávať, veď sú všetky tri úplne rozdielne. Možno som sa mala pridržiavať tej výchovnej metódy, ktorá sa mi osvedčila pri prvom dieťati (dievčatko), ale nešlo to. Pretože druhé dieťa bol chlapček a ten bol úplne iný: mal iné potreby, inak som ho vedela upokojiť... Ak by sa mi nebolo narodilo aj tretie dieťa, zotrvala by som pri názore „iné je vychovávať dievča a iné chlapca“ (aspoň to mi diktovali moje vlastné schopnosti na výchovu). Tretie dieťa bolo opäť dievčatko. A na ňu neplatila ani jedna z predošlých výchovných foriem, lebo ona bola tiež úplne iná. A takto sa teória inakšej výchovy chlapcov a dievčat u mňa neujala. Inak ich vychovávam, ale nie je to ovplyvnené ich pohlavím, ale ich jedinečnosťou.

Samozrejme aj v našej rodine sa nájde miesto pre zaužívané stereotypy ako napr. „toto sa dievčaťu nepatrí robiť“, ale snažím sa ich vyvarovať. Na druhej strane mám za to, že môžeme svojim deťom určiť niektoré súradnice k zaujatiu role „muža“ a „ženy“. Dôležitú úlohu v tom zohráva náš osobný príklad. Vidia nás v rozličných životných situáciách, sú svedkami toho ako v danej situácii reaguje muž a ako sa v tej istej situácii zachová žena.

Mnohí z nás v detstve alebo v pubertálnom veku zazlievame svojim rodičom určité formy správania sa, aby sa potom neskôr v zrelom veku ten istý vzor prejavil aj v nás – začíname byť takí ako bol náš otec, alebo naša matka.“

Inou otázkou je, ako dokáže osamelá matka vychovať zo svojho syna svedomitého muža, ktorý si bude svoju rodinu a deti vážiť, keď sa otec jej syna oňho vôbec nezaujíma, nenavštevuje ho, ak áno tak len zriedka, a jeho životný štýl či správanie nie sú práve nasledovaniahodné?

Mám známych, ktorých deti sú dobre vychované. Dievča jazdí na koni, športuje, venuje sa horolezectvu. Chlapec vyvára a pečie s matkou v kuchyni. Možne z neho bude šéfkuchár. Ich rodičia preštudovali nespočetné množstvo odbornej literatúry, kým sa im narodilo prvé dieťa. Mali presné predstavy o ich výchove. Predsa to vyzerá, ako keby v tejto veci nerobili nič. Ale urobili! Pozorovali požiadavky svojich detí, a niekedy odbočili od striktných prikázaní odborných kníh, radšej sa im venovali a venujú s obrovským citom a láskou!

Preklad: Alica Máriková