Stalo sa to ešte pred troma rokmi: našli pozostatky dovtedy nezvestného dvojročného chlapčeka.

Neďaleko od rodného domu, v blízkom lese. Rodičia ho zahrabali spoločne, ale na polícii nahlásili, že sa stratil. Podľa jedného zo susedov ho vraj roztrhali ich bojové psi, napriek tomu „že sa oňho matka veľmi bála“.

Prečo potom chovali také psy, ktoré nie sú práve krotké, a ako sa k nim dostalo dvojročné dieťa? Pozerám sa na fotografiu v starých novinách. Hľadí z nej na mňa blond chlapček s modrými očkami, akoby to bol môj syn. Opantá má hnev, ohromenie, z celej duše sa mi chce kričať, lomcujú mnou vražedné úmysly. Prvá otázka, čo mi prebehne hlavou: Prečo? Prečo musel tento chlapček umrieť? A prečo musí umierať a trpieť veľa jeho rovesníkov?

Síce tento prípad nie je typickým prípadom domáceho násilia, predsa vo mne prebudí množstvo myšlienok a otázok. Prečo nie sú ľudia schopní ovládať svoje rozčúlenie? Ak toho nie sú schopní, prečo sa rozhodnú mať dieťa a prečo žijú v partnerstve? Je to síce takto dosť vyhranené, ale nie som schopná k tomu inak pristupovať. Chýba z ľudí ZODPOVEDNOSŤ. Veď priviesť na svet dieťa nie je povinné! Nie je povinné žiť s niekým pod jednou strechou. Je potrebná len „štipka“ sebapoznania a trochu pocitu zodpovednosti, aby sa človek vedel rozhodnúť či je schopný prispôsobovať sa. Nie je to síce až také jednoduché, ale pred tým než prinesieme dôležité životné rozhodnutia, nebolo by na škodu pozastaviť sa, zhlboka sa nadýchnuť a zamyslieť sa nad dôsledkami nášho rozhodnutia pre nás samých ako aj pre našich blízkych.

Prvá vec, čo ma naozaj veľmi vážne zaujíma, je že čo prinúti niekoho k tomu aby toho druhého udrel, poranil nožom, alebo ho psychicky týral? Ďalej ma zaujíma, čo môže urobiť dieťa, ktoré musí znášať údery dospelého? Porozpráva to druhému rodičovi? Porozpráva to v škole/škôlke? Je dobrým riešením, ak sa dostane do ústavu, alebo k náhradným rodičom? Aké kroky môžeme podniknúť, ak máme vedomosti o tom, že dieťa je týrané? Môžeme zavolať na sociálnu kuratelu, či triedneho učiteľa, políciu? Ja si myslím, že by bolo treba začať s rodičmi. Potom učitelia, kuratela. Ale ako ďalej?

Existuje vôbec dobré riešenie?

Preklad: Alica Máriková