Tento rok sa začal smutne. Opustili nás dvaja mladí ľudia.

Po pohrebe myslím na nich a ich rodiny nesmierne veľa. Lomcuje so mnou žiaľ a bezmocnosť. PREČO?

Moja kolegyňa vravieva, že venovať sa treba vždy veselým veciam, tienistým stránkam života netreba venovať toľko času. Treba sa snažiť povzniesť sa nad zlými a nepríjemnými vecami. Možno má aj pravdu. Ale keď z ničoho nič stratíte niekoho, kto je vášmu srdcu blízky, koho si každý váži, kto sa napriek mladému veku snažil zo všetkých síl niečo dokázať... Zostanete stáť a nezmôžete sa ani na pohyb, ani na slovo, niekedy ani na kvapku slzy.

Keď sme dozvedeli smutnú správu, že náš priateľ náhle, bez akýchkoľvek predchádzajúcich náznakov opustil tento svet, zronilo nás to. Mne babka zvykla hovorievať, keď zomrel mladý človek, alebo nedajbože dieťa, že z nich budú anjelíčkovia. Áno, verím tomu. Chcem tomu uveriť. Prečo by inak mali opustiť tento svet? Ich púť musí niekde pokračovať ďalej. Majú ešte toľko nedokončených úloh! Ale ich poslanie je asi iné. Pre nás neprijateľné a nepochopiteľné.

Keď sa nad tým tak zamýšľam, vravievam si: prečo je treba zrazu toľko anjelov?

Samí mladí ľudia z nášho okolia. Z minúty na minútu odídu. Zanechajúc za sebou zronené manželky, smutných rodičov, deti, ktoré ešte ničomu nerozumejú. PREČO?

Mnoho myšlienok mi brázdi myseľ, nedokážem sa s tým vysporiadať. Už je svet taký zlý? Preto je treba toľko tých anjelov? Aby nás ochraňovali, aby na nás dohliadali, aby nás viedli po ceste životom? Keď to tak aj je, aj tak mi chýbajú. Rezonuje mi v hlave niečo, s čím sa musím podeliť aj s vami. Staňme sa lepšími. Majme sa radi. Vychádzajme si v ústrety. Rozprávajme sa. Doma. V práci. Medzi priateľmi. Vypočujme si každého. Podeľme sa o všetky pocity: smútok, radosť, úspech či neúspech. Venujme čas jeden druhému, kým ho ešte máme. Rozdávajme radosť a lásku.

Snažme sa svet urobiť lepším, kým sme jeho súčasťou! Buďme anjelmi tu na zemi, ak ešte nie je neskoro!

Zbohom Attila, zbohom Peter! Chýbate nám...!