Tí čo nič nerobia, len iným závidia, si vždy nájdu vysvetlenie na to, prečo sa im nikdy nič nevydarí.

Nemožným ľudom nikde nenapadne, aby sa trochu zamysleli a premietli si svoj život. Ale sú vždy flexibilný ak ide o kritiku druhých, alebo ak treba ospravedlniť vlastné chyby či nedostatky.

Ako príklad si vezmime môjho známeho, ktorý sa správa ako ozajstný macho. Volá sa Peter, je chemik s vysokoškolským vzdelaním. Mal už jedno zamestnanie v zahraničí, zamestnávateľ však zanikol, a on sa znovu ocitol na trhu práce. Je to veľmi schopný mladík, má príjemné vystupovanie a s diplomom v ruke by nemal byť preňho problém nájsť si prácu. Chcela som zistiť, prečo sa už rok nevie zamestnať, tak sa mi priznal, že síce prichádzajú alebo prichádzali ponuky (lebo niektoré firmy už naňho zanevreli), ale on ich všetky odmieta, lebo čaká na prácu snov, ku ktorej prináleží veľké kožené kreslo a samozrejme moc.

Pokúšala som sa mu poradiť na základe vlastných skúseností – ako má skúsiť znova, ako môže byť úspešný na prijímacom pohovore. Ale namiesto poďakovania (alebo aspoň pritakávania) začal vymenovávať len samé výhovorky. Mohli sme sa rozprávať o hocičom, vždy sme sa dostali len k tomu, čo a prečo sa mu nepáči. Povedal, že jeho životopis je dokonalý, a keby chcel všetky zmeny, ktoré som mu navrhla vykonať, sú detinské, a dlho by mu to trvalo kým by ich všetky vykonal. Do zahraničia už nepôjde, na to je už príliš starý (podotýkam má 30 rokov), nebol by schopný aklimatizovať sa. Vtedy som ho upozornila, že ak bude takto pokračovať aj jeho peknú priateľku prestane baviť život vedľa nezamestnaného pesimistu. Načo mi odvrkol, že ak chce priateľka odísť, tak nech ide, jeho to netrápi. Medzitým pár krát zopakoval, že prečo sa mne žije ľahšie, a jemu prečo nie. Bolo pre mňa dosť bolestivé počuť a vidieť ako mladý nadaný človek vidí svet tak pesimisticky, namiesto toho, aby sa postavil na nohy a popracoval na sebe.

Mám však ešte jedného známeho, priateľkin chlapec. Už som si zvykla, že keď sa stretneme, stále niekoho ohovára: svoje pracovisko, čašníkov v bare, cestujúcich v autobuse, a každého, kto mu príde do cesty. Nedávno som mu rozprávala, ako nám vymaľovali byt (v Anglicku, kde žijem maliari nenatierajú plafón o to treba zvlášť požiadať). Vtedy mi tento chlapec predniesol prednášku o maliaroch s „poučením“, že on by ich teda naučil poriadne robiť, lebo títo sa v ničom nevyznajú! Povedala som mu, že by bolo dobré keby s nimi na budúce jednal on. Osopil sa na mňa, že on ešte nevie tak dobre po anglicky.

Gabriel, tretí z mojich známych, žije takisto v Anglicku. Od Vianoc sa len sťažuje, že nemá ani prácu, ani peniaze. Ale keď sa mu naskytla možnosť jednodňovej práce pred vianočným odchodom domov, povedal, že on predsa posledný deň pracovať nebude. V januári mu ponúkli stále zamestnanie, ale neprijal ho, lebo by mu cesta do práce trvala aspoň hodinu. Nechápem, v čom je problém, prečo mu nesedí ani táto ponuka, keď má dokonca aj auto?!

Adam pracuje v kancelárii rodinného charakteru. Minule sa vytočil, lebo si ho manažér predvolal a upozornil ho na nevhodné správanie sa. Keď som si zistila o čo vlastne išlo, úplne som sa zháčila! Manažér si ho zavolal, lebo v čase obedňajšej prestávky si nohy vyložil na vytiahnuté zásuvky kancelárskeho stola, v ušiach mu dunela hudba a on surfoval na internete. Tvrdí, že medzitým mrkol aj na fax, videl že prišli nejaké správy, ignoroval ich však z dôvodu, že mal obedňajšiu prestávku a že on žiadne správy neočakával. Po tomto incidente ma požiadal, aby som mu pomohla napísať sťažnosť voči nadriadenému... Neviem na základe čoho usúdil, že jeho správanie bolo vhodné, ale ja som usúdila, že mu chýba značná dávka inteligencie.

Ja tento dnešný svet nechápem! Poburuje ma, že poniektorí si myslia, že sú princovia. Myslia si snáď, že im budú lietať pečené holuby do úst? Sakramentsky sa mýlia, ale nechcú si to priznať. Dokonca ani to, že život rozdáva aj facky, že sú veci ktorých sa musíme zriecť, že je potrebná výdrž, že sa musíme prispôsobiť tomu, že nie je vždy všetko podľa našich predstáv.

Neznamená to, že sa musíme vzdať svojich snov, alebo aby sme na ne zabudli. Ale je lepšie ak si uvedomíme, že život nie je šľahačka, a že naše okolie tu nie je na to, aby sledovalo a plnilo naše želania. Ak chceme niečo dosiahnuť nestačí to iba chcieť, treba preto aj niečo urobiť a nielen každého a všetko kritizovať.

Preklad: Alica Máriková